9
nov
2013
2

Ľuboš (37), Kanada

Keď Ľuboš, dnes žijúci v malom mestečku neďaleko Toronta v provincii Ontario, prišiel prvý krát do Kanady, nevedel vôbec po anglicky. Zo Slovenska ho vyhnala zlá situácia a podnikateľské podmienky, v Kanade začínal načierno na stavbe – dnes okrem iného plánuje zmenu občianstva.

Tu kde žijem je aj silná komunita Slovákov. Len v samotnom Toronte, ktoré je vzdialené asi 45 minút autom žije najväčšia populácia Slovákov v Kanade, približne 12 000 (údaje z roku 2010). Žijem tu 3 a pol roka, pracujem v oblasti stavebníctva – konkrétne vlastním malú firmu, ktorá sa zaoberá vzduchotechnikou. 

Zo Slovenska som odišiel zlepšiť svoje postavenie, napriek tomu, že som v rovnakej sfére podnikal aj doma, nedokázal som zarobiť dostatok peňazí na pokojný život. Z čias, keď som prišiel o prácu a následného pol roka som sa ako nezamestnaný dostal do nezávidenia hodnej situácie, som mal len dlhy, ktoré bolo treba splácať – lenže nebolo z čoho. Keď som si vďaka poctivej práci vyčistil svoj list a prišiel čas konečne zarobiť aj na seba, zistil som, že to už jednoducho nejde. Neustále zvyšovanie odvodov a daní ma doviedlo do pozície, kedy som znenávidel život na Slovensku, ktoré inak milujem ako krajinu a musel som ju opustiť. 

Rozhodnutie kam ísť nebolo jednoznačné, rozmýšľal som o Anglicku, Francúzsku a Švajčiarsku, no nakoniec som si vybral Kanadu. Začal som študovať rôzne stránky kanadskej vlády, rôzne ponuky firiem zo Slovenska, ktoré sľubovali pomôcť s vysťahovaním, a tak ďalej. Nakoniec som sa skontaktoval s jedným chlapíkom, ktorý tu má rozbehnutú firmu,. Tak slovo dalo slovo a ja som prišiel najskôr na skúšku ako turista s tým, že môžem u neho na stavbe pracovať na čierno. 

Očakávania

Ťažko povedať čo som očakával, o živote v Kanade som mal len veľmi málo informácii a aj tie boli z rôznych dnes už neexistujúcich stránok. Určite som však vedel, že to nebude ako doma, že to nebude jednoduché a že jazyková bariéra bude robiť problém všade kam sa pohnem. Anglicky som totiž nehovoril vôbec, ale naozaj vôbec nič. Žiadny základ som nemal, doma som čítal anglické texty vždy s Google prekladačom. Moje plány teda boli prísť na polroka, pozrieť krajinu, zarobiť pár dolárov a snáď sa naučiť aj trocha anglický jazyk. 

Platy

K platom môžem povedať len : minimálna mzda v oblasti Toronta je dnes niečo nad 10 dolárov, čo ale naozaj nie je veľký peniaz vzhľadom na ceny, ktoré tu sú. Práce je tu habadej a nie je problém si nájsť prácu, ale iba v prípade, že máte pracovné povolenie a SIN (číslo sociálneho poistenia). Nájsť si prácu na čierno je tak trochu zázrak, pokiaľ nemáte známych (vždy ide len o výpomoc a „podradné“ práce). 

Moje plány sú získať kanadské občianstvo a keďže mi to nedemokratický a diskriminačný slovenský zákon o dvojitom občianstve prikazuje, tak sa hrdo vzdám toho slovenského. Ďalšie moje plány sú kúpiť dom a raz ročne navštíviť priateľov a rodinu na Slovensku. 

Moje prvé dojmy? Asi takéto : Kam som to preboha prišiel? Všade je všetko rovnaké, všetko vyzerá takisto. Cestou z letiska som mal pocit, že krúžime stále okolo jedného bloku, ako keď beží pozadie v kreslených rozprávkach. Kultúrny šok som až taký nezažil, na všetky zmeny a nepochopiteľné pravidlá ma postupne smeroval môj kamarát, ktorý sa o mňa prvé dva mesiace vzorne staral. Jedlo ma neprekvapilo, všade samý fast food. Ľudia takisto žiadne prekvapenie, každý druhý je na pohľad z inej kultúry. 

Ženy

Najhoršie však bolo, keď som si uvedomil, že je pravda to, o čom ma každý presviedčal. Že tunajšie ženy nie sú zrovna krásne a najmä pre našinca, ktorý sa hrdo obzerá po najkrajších ženách na svete, je to priam ako rana na oko. No nebudem nikomu krivdiť, po uliciach tu chodia aj naozaj krásne dievčatá – vždy majú rodičov z Európy! :)

Časom som sa naučil reč a začal sa zhovárať so susedmi, ľuďmi v obchodoch a vlaku a podobne. Spoznal som pri potulkách po baroch zopár ľudí a s niektorými som dodnes v kontakte. Sú tu naozaj milí ľudia, tolerantní, zhovievaví, najmä ak ide o jazyk, nikto sa vám tu nebude vysmievať že neviete niečo povedať, alebo máte zlú výslovnosť (narozdiel od Slovákov, keď na nich hovorí napríklad Maďar). Ľudia radi poradia, autobus na vás VŽDY počká, keď dobiehate na zastávku, zastaví vám kdekoľvek, kde na neho budete mávať alebo kdekoľvek vás vysadí. Vodič poďakuje, popraje príjemný deň a ak vystupujete zadnými dverami, aspoň zamáva. Toto platí pre oblasť v ktorej žijem a z ktorej som zatiaľ nikam necestoval, tak neviem ako to platí vo zvyšku Kanady.

Slovensko mi nechýba, chýba mi jeho rozmanitosť a krása našich hôr. Nie že by tu nebola krásna príroda, ale ani zďaleka nie je tak dostupná ako tá na Slovensku. Tu ísť do prírody znamená dlhé hodiny v aute alebo preplnený park a ak naozaj chcete tú kanadskú divočinu z obrázkov, treba sadnúť do lietadla a ísť ďaleko, odtiaľ ďalším už súkromným malým lietadlom – a ste v ozajstnej divočine. Chýba mi zopár ľudí. Domov som sa zatiaľ nedostal a viem, že najbližší rok – dva ani nedostanem. Nie že by som si nenašiel čas alebo peniaze, nie že by som nechcel, ale momentálne budujem svoju firmu a pripravujem sa na dlhú cestu za vlastným domom. Takže moje Slovensko ma musí ešte chvíľku počkať.

Zažil som zásah jednotky SWAT priamo na našej ulici len o 4 domy ďalej, akýsi mladík tam behal po dvore so zbraňou a susedia kontaktovali 911, nakoniec vysvitlo, že to bola hračka, ktorú na dvore nechal pohodenú jeho malý braček. Ďalšia príhoda bola, keď ma silný dážď uväznil na niekoľko hodín v Toronte, keď prišla tak silná prietrž že za pol hodinu voda zaliala metro, vlaky, autobusy, garáže, no proste potopa. Jediná cesta domov bola loďkou, ktorú som z pochopiteľných príčin práve nemal pri sebe – a tak som rezignovane čakal do druhej v noci, kým pre mňa mohol prísť priateľ.

Odkaz ostatným

Ľudom doma by som odkázal len jedno. Kanada je krásna zem, ale vie byť tvrdá. Je to tu iný svet, platia tu pravidlá, o ktorých sa nám doma ani nesníva a preto vravím jedno, Kanada nie je pre každého. Slabé povahy to tu nezvládnu, veľa ľudí už prišlo s jasným cieľom a po rôzne dlhej dobe utiekli domov za mamičkou, frajerkou, kamošmi, či slivovicou. Veľa ľudí prišlo a vydržalo, a sú za to odmenení, majú vlastné firmy, pekný život, ktorý by už nevymenili za život na Slovensku, aj keby mali rovnaké životné podmienky. 

Máme silnú partiu kamarátov Slovákov a Čechov a pravidelne sa stretávame a robíme párty, nikdy nám nechýbala domáca slivovica či iné ovocie v tekutej forme, nikdy nám nechýba kofola či horálky, neďaleko je istý Peter, ktorý je pekár, a teda sme zásobení vynikajúcimi koláčikmi ako od babičiek zo Slovenska. A mnoho iných maličkostí nám tu všetkým zlepšuje život.

 Napriek tomu tvrdím, že pre každého, kto je ochotný sa podriadiť a zmieriť, je Kanada možnosť začať odznova. Som živým príkladom, prišiel som ako človek nehovoriaci anglicky, moja jediná spojka s okolitým svetom bol kamarát, ktorý fungoval ako môj slovník. Bol som tu ako hosť či návšte a popri tom som riešil a vybavoval pracovné povolenie, ktoré sa mi podarilo získať. Cesta k trvalému pobytu bola potom už relatívne jednoduchá. Dnes som tu, mám priateľku, mám vlastnú firmu a veľké plány do budúcna, ktoré postupne napĺňam. Už dávno nemám problém s jazykom, dohovorím sa slovom aj písmom, už ma dokonca ľudia ani neopravujú ako to bolo na začiatku. 

Môžem povedať, že odchod zo Slovenska mi nielen pomohol po psychickej stránke, ale ma aj doslova zachránil. Kanada mi dala možnosť a ja som ju využil. Dnes jej to oplácam svojou vernosťou a aj preto chcem čoskoro vymeniť svoj slovenský pas za kanadský. A na záver dodám, ak sa rozhodne prísť, buďte si istý, že Kanada vás nevíta s otvorenou náručou, ale dáva vám možnosť ukázať aký tvrdý naozaj ste a ak ju presvedčíte, máte ju naklonenú na svoju stranu. A takisto nezabudnite na množstvo Slovákov po celej Kanade, na rôznych stránkach sme vždy ochotní poradiť tým, ktorí sa tu cítia stratení. 

 Ak ste sa dočítali až sem, tak ďakujem za trpezlivosť. S pozdravom – Ľuboš, kedysi z Trenčína … 

Ja ďakujem tiež a hlavne Ľubošovi za úžasné rozprávanie a príspevok. Držím palce s podnikaním a cestou k svojmu vlastnému domu!

Žiješ dlhodobo v zahraničí a chceš zdieľať svoje skúsenosti, zážitky a pocity s ostatnými? Máš záujem vytvoriť s našou pomocou podobný článok ako je tento? Chceš poslúžiť ostatným ako vzor, motivácia a pomoc pri ich ceste za životom v zahraničí? Budeme radi ak sa nám ozveš na emailovú adresu info@spozahranic.com. Tešíme sa na tvoj príbeh! 

You may also like

Dobrovoľníkom v Brazílii na 10 mesiacov
Ramadán v obklopení luxusu
Nepredvídateľný svet opičiek, farieb, džungle a usmiatych Indonézanov
Krajina elfov, škriatkov a priateľských ľudí – Island