15
apr
2014
0
Severné Írsko

O bájnom Šperkárovi a práci v írskej pekárni

Žijem v Severnom Írsku (NI) zatiaľ len jeden a pol roka, čo nepovažujem za dobu zanedbateľnú, no ani z ďaleka nie dostatočnú na to, aby som sa cítila oprávnená objektívne zhodnotiť aspekty tunajšieho života, preto ponúknem len môj subjektívny pohľad poznačený práve skúsenosťami, ktoré som nadobudla. Samotný príchod sem bola jedna obrovská náhoda. Možno aj niečo vyše roka pred ním som si začala prostredníctvom Facebooku písať s istým chlapom, volajme ho Šperkár. Vedela som, že v NI pracuje cez agentúru v nejakej pekárni, plus mi o sebe napísal kopu ale kopu vecí. Len tak mimochodom spomenul, že by mi vedel vybaviť brigádu na leto, že má s manažérom v agentúre dobré vzťahy, rovnako ako aj s majiteľom agentúry. Nebrala som ho vážne, ale postupom času som tú možnosť začala zvažovať, nakoľko som nutne vo svojom živote potrebovala zmenu. Niežeby som bola úplne nespokojná, len šesť dní pred odletom do NI som získala Bc. titul v odbore chémia s vyznamenaním, resp. červený diplom a chystala som sa v chémii pokračovať na Mgr., RNDr. a PhD. stupni. Prvotným plánom bolo vypadnúť na leto za hranice a niečo si privyrobiť. Všetko však dopadlo ináč.

Ak vás zaujíma viac o tom, prečo malo naše kamarátstvo so Šperkárom dobu trvanlivosti, tu sa dočítate viac. http://pokus.blog.sme.sk/c/329210/Bajny-sperkar-upratovac-a-zena-najkrajsia-na-svete.html

Nemala som príliš veľké oči, bolo mi jasné do čoho idem – práca cez agentúru a navyše za minimálnu mzdu, ktorá bola v tom čase 6,08 £/h, neskôr sa zvýšila o 0,11 £/h. Malo to fungovať asi takto: manažér z agentúry zavolá/napíše sms a človek uteká do práce, čo najskôr samozrejme. Odmietanie sa príliš neodporúča, nakoľko je frekvencia ponúk práce nepriamo úmerná frekvencii odmietania do nej chodiť. Ja som ale mala šťastia a priamo pri podpisovaní zmluvy s agentúrou mal manažér telefonát z pekárne, že potrebuje človeka s dobrou angličtinou, ktorý dostane vlastné zmeny na leto. Pripadli mne.

Severné Írsko

Severné Írsko
Newcastle

Môj prvý deň ma doviezli do práce autom, odprevadili až do prevádzky a odovzdali vedúcemu. Zavalitý, usmievavý ujo, išla z neho radosť a dobrá nálada. Hovoril celkom zrozumiteľnou angličtinou. Došli sme k dverám, za ktorými sa akoby nachádzala pekárnička v pekárni. Veľmi stručne mi vysvetlili, čo a ako a pustili sme sa do práce. Všetko pekne, ručne, od naváženia surovín, vymiesenie, formovanie cesta, až po naloženie do pece a vyloženie z nej.

Bývam v Portadown [Portadáin], malom mestečku, kde zdochol pes, ak nerátam piatkové a sobotňajšie párty v asi dvoch väčších kluboch. Samozrejme, určite sa tu nájde aj niečo iné, krčmičiek a kaviarničiek je plná hlavná ulica, stačí si vybrať.

Každé ráno som chodila do práce pešo, čo boli možno dve míle (3,2 km). Moja prvá cesta do práce dopadla katastrofálne. Aj keď som sa prvý deň vracala domov podľa mapy záchytných bodov, ktorú mi na papier načarbal Šperkár, nebolo to až také jednoduché. Strašne pršalo, doslova lialo z neba. Minula som križovatku, na ktorej som mala odbočiť a zbytočne som sa prešla asi jednu míľu navyše. Krútila som sa po blízku, vedela som to, ale bolo mi to na nič. Stretnúť živú dušu bolo v tom daždi takmer nemožné a aj keď sa mi to náhodou podarilo, nik netušil, kadiaľ do pekárne. Mala som jedno šťastie, že som si na cestu „pribalila“ aj 45 minút navyše, práve kvôli tomu, že som tušila, že sa cestou možno stratím. Nakoniec všetko dobre dopadlo, na križovatke som správne odbočila a šťastne došla do cieľa, aj keď popravde, ponožky mi schli celý deň.

Severné Írsko

Severné Írsko
Belfast – Vianoce

Spočiatku som bývala v agentúrnom „baraku“, ináč sa to ani nedá nazvať. Dom v radovej zástavbe, úzky, ale vysoký, s papierovými stenami. Na podlaží bola obývačka, aspoň sa to tak tvárilo a za ňou kuchyňa spoločná pre sedem ľudí v dome. Veľmi provizórne bývanie na môj vkus. V dome bolo chladno, veľmi som oľutovala, že som si nevzala huňatejšie pyžamo. Musela som ho ale oželieť, bolo treba počkať do prvej výplaty a kúpiť aj iné veci. Na poschodí boli postupne izby, v ktorých bývali jednotliví spolubývajúci, niektorí v pároch. Našťastie som v tomto dome bývala len počas leta a v septembri som sa odsťahovala do iného, ale znova agentúrneho domu. Teda… v tomto dome som iba platila nájom, nebývala som tam. Asi sa pýtate „Preboha, prečo?“. No lebo som chcela mať prácu, preto. Ako náhle by som sa rozhodla neplatiť agentúre za bývanie, mohol by to byť dôvod na stratu práce.(Podotýkam, že všetko bolo v súlade so zmluvou, s ktorou som bola oboznámená a podpísala som ju, proste prednosť majú ľudia bývajúci pod agentúrou. Takže toto nie je žiadny pokus o očierňovanie agentúry. Naopak, za prácu som im bola vďačná a navždy budem.) Reálne som bývala u priateľa, ktorého som si našla, kvôli ktorému som sa rozhodla ostať, zanechať štúdium a chémiu a doteraz s ním som. Teraz máme úžasný bungalov s hrubými stenami, má však aj svoje muchy. Na ulici, kde je dokopy len sedem domov a väčšina susedov sú starší ľudia. Piánko.

Severné Írsko

Severné Írsko
Slieve Gullion

Po lete som o svoje zmeny na PD prišla. Nasledujúci mesiac som fungovala na telefóne a od októbra sme spolu s dvoma ďalšími agenturákmi dostali zmeny v jednej pekárni, kde sa ale viac-menej piekli hlavne koláče. Tieto super lukratívne zmeny, čo bolo od 15:00 do 22:00, čiže 6 a ½ hodiny na deň, s tým, že sa cestovalo hodinu tam a hodinu spať, čo našťastie stálo len 5£, nám zariadil manažér, ktorý týždeň či dva na to odišiel. Hnevali sme sa, samozrejme, lebo sme nemohli pracovať nikde inde kvôli tomu super pracovnému času v cukrárni. Mali sme maximálne 35 hodín na týždeň, čo v porovnaní so 60timi hodinami v pekárni, kam človek neplatil cestovné, bolo sakramentsky málo. Hneď sme pochopili, prečo nás tam chceli. Väčšina pracovníkov na poobednej zmene boli Portugalci. Bola to tá najlenivšia banda „robotníkov“, akú som kedy v živote videla a namojveru, deň odo dňa pracovali pomalšie. Čo sa vďaka nim zameškalo, to sme ja a dvaja kolegovia doháňali.

Ale život nie je len práca. Sme mladí, zarábame v podstate dosť, nahromadíme peniaze a keď budeme starí, minieme ich na lieky a liečebné procedúry, či ako?

Dnes už je toto všetko dávno preč, vyše dvoch mesiacov mám full-time contract, ale to, čo tomu predchádzalo, ma naučilo veľa. Hlavne som zistila, kto bol skutočný priateľ a kto sa tak len tváril. Slovenská nátura je neskutočná. Nie nadarmo sa hovorí, že Slovák by Slováka utopil v lyžičke vody. Toľkej závisti a toľkej nevraživosti sme schopní.

Severné Írsko

Severné Írsko
Newcastle

Na domácich všeobecne som si hneď všimla, že sa vôbec natoľko nestresujú (nerátam ľudí na mojej linke). Nejde? Nejde! Čakáme na fittera (mechanika). A hlavne, nice and easy, neplašíme sa. Aj čo sa výzoru týka, vyzerajú menej strhaní a bití životom, ako ich rovesníci na Slovensku. Väčšinou som sa pri určovaní ich veku pomýlila o 8-10 rokov. Niet sa čo čudovať, podľa zákona nemáte odpracovať viac ako 40 hodín na týždeň, ak pracujete na nočných zmenách, v týždni si odrobíte 3 zmeny a ste v suchu. V porovnaní so Slovenskom, kde pracujete na 3 zmeny – týždeň ráno, týždeň poobede, týždeň nočné, je toto naozaj výhra. Viac času pre seba, pre rodinu, domácnosť, viac času na ŽIVOT. Minimálna mzda je momentálne na úrovni 6,31£/h, čo je rozprávková suma pre Slováka. Z minimálky som žila, ale vážne žila, nie živorila a kopu odložila. Čo ma ďalej prekvapilo na domácich, resp. na mentalite týchto ľudí, bolo, že si tu môžete bicykel pokojne oprieť pred obchodom a po 20 minútach ho nájdete na to istom mieste. Nejde len o domácich, lebo v Portadown sa to priam hemží cudzincami, Slovákmi, Poliakmi, Portugalcami. Ochota predavačiek sa nedá porovnávať. Na Slovensku ak poprosím niekoho v obchode o pomoc, rozumej vyruším dve tety pri extrémne dôležitom rozhovore o čomkoľvek, nielenže sa na mňa jedna osopí s výrazom rozhnevaného buldoga, zatiaľ čo tá druhá prevracia očami, až jej vidím bielka, ale väčšinou som len dosť nahnevaným tónom informovaná, v ktorom regáli, vedľa čoho to nájdem, poprípade ešte vystrčí prst tým smerom. Tu s vami zaobchádzajú milo, prejdú sa s vami bez reptania, ešte s vami cestou aj pokecajú, aj keby len o počasí (btw, mimoriadne obľúbená téma). Kapitolou samou o sebe je mládež, konkrétne dievčatá. Dvanásťročné, zmachlené, ale je to všeobecne tolerované. Pokiaľ majú 12-14 rokov, sú extrémne chudé, až vychrtlé, tie staršie sú doslova rozkysnuté, vďaka čomu ja nemám problém v obchode nájsť svoje číslo, lebo mi ho nemôžu vyfúknuť.

Severné Írsko

Severné Írsko
Portadown, Edenvilla Park

Čo sa mi ale nepáči, ale to nie je problém len Portadow-nu, resp. susedného Craigavon-u, že nedeľným rodinným eventom je shopping centrum alebo Mc Donald’s. Veľmi mi tu chýba nejaký seriózny bowling, za ktorým musíme až do vzdialeného Belfastu. Nijak som tu neprišla na chuť ani večerným podnikom, ktoré sa tak či tak zatvárajú okolo pol druhej ráno. Ale páči sa mi, že je vyžadovaná určitá úroveň ošatenia, žiadne adidas tričká a botasky, páni pekne v košeliach a spoločenských topánkach (samozrejme majú aj nohavice :D ) a dámy väčšinou v spoločenských šatách. Čo sa týka stravovania, asi nemusím spomínať, že miestne špeciality neexistujú. Alebo snáď viete o niečom typicky anglickom, ak nerátam English Breakfast? Ach áno, majú tu Pepper Sauce. Peprovú omáčku, ale upozorňujem, je skutočne peprová. Mala som ju len raz ale štípala 2x. Inak čo som si všimla, veľa Írov kupuje polotovary, ktorých sú plné obchodné reťazce. A Mc Donald’s to istí, ako som už spomínala. Tiež veľmi chválim zákaz predaja alkoholu po určitej hodine, potom sa dá kúpiť už iba v špecializovaných obchodoch, ako Winemark. Ozaj, nikde som tu nevidela žiadneho bezdomovca! K ich zvykom patrí preberanie studeného počasia hneď ako sa ochladí, poprípade ponosovanie sa, ak je nadmerne teplo (nad 25°C). V júli majú vo zvyku chodiť v kyltoch a trúbiť, bubnovať, hrať na flautu a popritom zablokovať premávku pri príležitostí osláv sviatku Twelth. A keďže sme v NI, nie je nič mimoriadne, ak vyletí do vzduchu nejaké auto, vybuchne granát, pália sa protestantské, katolícke, poprípade tak, ako minulý rok, aj poľské vlajky. Domov sa zatiaľ určite nechystám, preboha, kto by tam teraz liezol? Chýba mi moja rodná krajina, rodičia, naša typická kuchyňa, ale nechýba mi tá životná úroveň. Možno časom, uvidíme. Zatiaľ však zostávam tu. Možno tu aj doštudujem, kto vie.  

Severné Írsko

Severné Írsko
Slieve Gullion

Žiješ dlhodobo v zahraničí a chceš zdieľať svoje skúsenosti, zážitky a pocity s ostatnými? Máš záujem vytvoriť s našou pomocou podobný článok ako je tento? Chceš poslúžiť ostatným ako vzor, motivácia a pomoc pri ich ceste za životom v zahraničí? Budeme radi ak sa nám ozveš na emailovú adresu info@spozahranic.com. Tešíme sa na tvoj príbeh! 

You may also like

Dobrovoľníkom v Brazílii na 10 mesiacov
Ramadán v obklopení luxusu
Nepredvídateľný svet opičiek, farieb, džungle a usmiatych Indonézanov
Krajina elfov, škriatkov a priateľských ľudí – Island