16
okt
2014
0

Nepredvídateľný svet opičiek, farieb, džungle a usmiatych Indonézanov

Riadim sa tým, že nad vecami príliš nerozmýšľam, keď si niečo zmyslím, tak si za tým idem a snažím sa nemať neopodstatnený strach z nepoznaného. Ako mi tu v Indonézii bolo povedané: „Občas sa nad všetkým človek príliš zamýšľa a pochybuje. No potom zistí, že je hladný.“ Takže namiesto sedenia doma a zbytočného plánovania si momentálne radšej vychutnávame indonézsky šalát s arašidovou omáčkou gado-gado a netušíme ani čo bude zajtra.

Momentálne som už mesiac a pol v  indonézskom meste Samarinda, blízko pri rovníku, na treťom najväčšom ostrove na svete a „pľúcach Zeme“- Borneu. Žijem spolu s ďalšími 8 študentmi z celého sveta. V Indonézii budem ešte nejaké 3-4 mesiace, uvidím podľa nálady a ceny leteniek do mojej budúcej vysnenej krajiny, Kambodže. Nie som ani tak fanúšikom cestovania, ale skôr ma láka život v danej krajine, kedy človek nevidí len turistickú stránku.

Minulý rok som sa rozhodla dať si pauzu zo školy (predĺžiť si mladosť, ako rada hovorím :)) a cestovať. Tak som si hľadala možnosti na internete, keďže v dnešnej dobe je pre mladých študentov príležitostí na finančnú podporu popri cestovaní až až. Mnohí o tom nevedia a myslia si, že keď človek cestuje, tak je automaticky milionár. Našla som štipendijný program indonézskej vlády na štúdium indonézskeho jazyka a kultúry a povedala si – prečo nie.

Závesný most v džungli Bungkit Bungkirai, Východný Kalimantan

Závesný most v džungli Bungkit Bungkirai, Východný Kalimantan

Asi to pre nikoho nebol až taký šok, okolie si už zvyklo, že som schopná zbaliť si kufre a na druhý deň odísť. A neľutujem. Zlepšujem sa v jazykoch (okrem angličtiny rozprávam francúzsky a pomaličky aj indonézsky), veľa čítam, zaujímam sa, viac ľudí počúvam, pracujem na blogu, fotím, potím sa tu v 40 stupňoch a robím všetko to, na čo človek v bežnom živote nemá čas. Mám proste viac času na sebarozvoj a každý deň sa dozvedám o politike, kultúre a živote viac ako kdekoľvek inde.

V mojom prípade nejde ani tak o to, že by som nebola spokojná na Slovensku. Práve naopak, cestovanie ma naučilo byť vďačnou za to, čo máme doma. Všeobecne si myslím, že Európa je na život najlepší kontinent, aj keď si to často neuvedomujeme a sme zaseknutí medzi sťažovaním sa, utekaním za niečím a individualizmom. Slovensko je krásne, kultúrne, jednoduché, keďže konkurencia v čomkoľvek ešte nie je taká silná a možností je priveľa, keď človek chce. Nemyslím si, že „životný level“ – alebo to, na čo sa moji slovenskí známi zväčša sťažujú (zdravotníctvo, školstvo, korupcia, malé platy,..) sú vo všeobecnosti lepšie v Ázii, Afrike alebo Južnej Amerike.

Je to klišé, ale naozaj veľa ľudí na svete nemá čo jesť a piť. Každá krajina a každý človek má individuálne svoje problémy. Myslíme si, že všade lepšie ako na Slovensku a to je podľa mňa len chýbajúca pokora.

 

Naša univerzitná anakonda ( škola má vlastnú záhradu plnú zvierat)

Naša univerzitná anakonda ( škola má vlastnú záhradu plnú zvierat)

K odchodu ako takému ma viedol fakt, že doma (nech je to kdekoľvek) človek občas zapadne do svojho každodenného stereotypu, zaseknutý medzi časovými úsekmi počas dňa. Iná krajina nám ponúkne opäť ten „wau efekt“. Každý deň si nad niečim poviem „wááááu“. Nie je to utekanie od povinností, ale hľadanie nových výziev. Vždy koniec koncov treba pracovať, keďže človek nežije len zo vzduchu a lásky :) Taktiež sa teším na návrat na Slovensko a študentský život. Ale keď mám možnosť, tak ju rada využijem a vystúpim zo svojej zóny komfortu a toho, čo dobre poznám.

Človek sa stáva otvorenejší voči iným kultúram, priateľskejší. Menia sa hodnoty- každý deň je v podstate malá sobota a naučíte sa žiť s oveľa menej materiálnymi vecami. Vlastníte len to, čo si sami ponesiete v batohu a je to super pocit slobody. Keď som doma dlhšie, chýba mi to každodenné vzrušenie z nepoznaného a podobne zmýšľajúci ľudia. Cestovatelia s takým bohémskejším, autentickejším a menej obmedzeným prístupom k životu.

Začiatky by som opísala asi slovami raz si hore, raz si dole :)

Zabývanie sa bolo celkom ťažké napriek tomu, že som už chvíľu žila v Indii. Ázia ako taká je nezorganizovaná, špinavá a chaotická. Nič nedáva zmysel.

Žjeme na rovníku, je tu 40 stupňov každý deň počas celého roka a zvykanie si na tropické počasie človeku trvá minimálne 3-4 týždne. Aj žalúdok sa samozrejme prvé dni ozve. Väčšinou sa stravujeme v stánkoch na ulici, tzv. warungoch, lebo je to najlacnejšie, ale taktiež nie najhygienickejšie. Indonézania jedia veľa chilly a pijú maximálne presladené nápoje, keďže v tomto počasí potrebujú zdroj okamžitej energie. Možno preto sa toľko usmievajú, keď im je tak sladko. Alkohol sa v tejto časti krajiny takmer nenachádza. V celom meste sú dve možnosti odkiaľ vieme zohnať aspoň pivo a cítime sa pri tom veľmi rebelsky :) Nuž čo už, ázijský detox.

Taktiež je zo začiatku možným šokom kúpelňa- tzv. turecký záchod a „sprcha“, čo je vlastne vedierko vody, ktoré na seba vylievate. Tých ťažkostí a zvláštností bolo na začiatku teda až až, keďže takmer nikto tu nerozpráva anglicky a je to menej turistická, málo preskúmaná časť sveta. Už som tu mesiac a pol a vždy ma ešte niečo dostane.

Indonézska svadba, kde pozvaní len pogratulujú mladomanželom a potom jedia donevidenia

Indonézska svadba, kde pozvaní len pogratulujú mladomanželom a potom jedia donevidenia

Prečo práve Indonézia?

Len preto, že som si povedala: prečo nie? Nerozmýšľala som nad tým extrémne. Proste som aplikovala na viac štipendijných programov a sem ma vzali. Nemala som žiadne očakávania, ani som to extrémne neprežívala. Beriem to tak, že všade na svete sú vlastne rovnakí ľudia a častokrát máme zo vzdialených krajín len strach a možno predsudky. Reálne mi to došlo až keď sme išli prvýkrát na výlet do džungle a hojdala som sa na liane.

Indonézia je tvorená viac než 17 500 ostrovmi, je úžasná vďaka rozmanitosti a dokonale pokorným, milým ľuďom. Opísať ju ako celú je nemožné- rozpína sa od tradičnej Guiney, kde bežne chodia nahé ženy starých guinejských kmeňov, cez malé ostrovčeky s nádherným podmorským svetom, surferské raje, cez džungľu plnú opíc, mágie a rituálov, cez krásne hory, kultúrnu tradičnú Jávu až po hypermodernú Jakartu. Je to až neuveriteľné, ako niečo tak rôznorodé môže byť zjednotené pod jedným štátnym názvom. Ja sa nachádzam vo veľmi tradičnej časti Indonézie, väčšina ľudí je moslimského vierovyznania. To pre mňa znamená najmä: žiadne kraťasy, žiadne otvorené topánky, žiadne tielka. Ľudia veria na duchov a dokonca tu žije ešte pôvodné obyvateľstvo džungle, Dajakovia, ktorí sú animisti a v minulosti boli známi stínaním hláv nepriateľov. Je to jedno z posledných miest na svete, kde orangutáni žijú v prirodzenom prostredí a nachádza sa tu riečny delfín- pesut. Pokiaľ tu občas stretneme turistov, sú to väčšinou dobrodruhovia, čo sa sem chodia potápať, pozrieť si riečne trhy a preskúmať civilizácie v džungli, kde zastal svet.

Ľudia sú veľmi ochotní, učia nás pokore a vždy sa usmievajú. Častokrát však nerozumejú otázke a prikyvujú aj tak, čo je občas na našu škodu :) Vždy meškajú, obchody neotvoria, keď sa im nechce, učitelia v škole proste neprídu, keď sa im nechce. Ako som spomínala, je to tu málo turistická oblasť na rozdiel od Jávy alebo Bali, preto sme stredobodom pozornosti kam len prídeme. Denne sa s nami odfotí asi 30 ľudí, všetci sa nás chcú dotknúť, vykrikujú na nás. Za prvé dva týždne, čo sme tu boli, sme robili reklamu dvom podnikom, keďže „bule“ (teda cudzinec) je niečím exotickým. Na pozdvihnutie sebavedomia je to tu pre nás dokonalé. Denne počúvame od starších bezzubých pánov aké sme cantik (krásne) :)

Tanec s tradičným domorodým  kmeňom Dajakov v meste Pampang

Tanec s tradičným domorodým kmeňom Dajakov v meste Pampang

Ako v celej juhovýchodnej Ázii je tu obrovský rozdiel medzi chudobnými a bohatými. Stále žije viac ako polovica obyvateľov krajiny z menej ako 2 dolárov na deň. Avšak obrovské medzinárodné spoločnosti tu najmä vďaka outsourcingu majú svoje pobočky. Indonézania pracujúci v ropnej spoločnosti na vyššom poste môžu kľudne zarábať 2 tisíc dolárov mesačne. Veľa západniarov, ktorí tu pracujú pre veľké korporácie sa majú ako páni. Žijú si v raji na vysokej nohe. Vďaka tomu je teraz obrovským fenoménom medzi ázijskými ženami tzv. „bulehunting“ alebo lov na cudzincov. Ázijské ženy sa snažia „uloviť“ západných mužov a tieto medzinárodné manželstvá sú viac a viac trendy. Robím o tom momentálne sociálny výskum, je to zaujímavé, ako si Indonézania ľudí (mužov:) z Európy idealizujú.

Ale naspäť k téme. Taktiež pracujúci v cestovnom ruchu majú nadpriemerné platy. Pre cudzincov, ktorí tu podnikajú je Indonézia skvelé miesto, je to jednoduché a biznis vedený cudzincom láka viac pozornosti. Taktiež konkurencia nie je taká vysoká ako v Európe.

Momentálne študujem, mám kurzy Indonézštiny. Popritom plánujem dobrovoľníctvo v neziskovkách, ktoré sa tu zaoberajú hlavne konzerváciou džungle a zabezpečením rozmanitosti rastlinných a zvieracích druhov. Pokiaľ tu však chce niekto podnikať, je to viac než priaznivé prostredie. Taktiež je Indonézia skvelá na export látok, kameňov a pod.

Čítanie z Koránu v najvačšej mešite v juhovýchodnej Ázii, Islamic Centre in Samarinda

Čítanie z Koránu v najvačšej mešite v juhovýchodnej Ázii, Islamic Centre in Samarinda

Úprimne, po živote v Indii v strede ničoho, kde nebola ani cesta a v šatníku mi žila jašterica, som myslela, že to bude horšie. Samozrejme, Áziu veľmi cítiť. Všetko je chaotickejšie, farebnejšie, štipľavejšie a hlučnejšie. Ale keď si na to človek zvykne, tak si ten neporiadok zamiluje. Od edukačného systému som veľa nečakala, ani veľa nedostala. Indonézsky jazyk sa učím viac na ulici ako v škole.. Plánom bolo potápať sa, čo sa naplní, keďže čoskoro ideme na tri týždne preskúmať more. Taktiež chcem surfovať, čo príde na rad v decembri počas Vianoc na Bali. Potom chcem zobrať batoh a pocestovať si po Ázii, čo zatiaľ vyzerá viac ako reálne, keďže letenka z Jakarty napríklad do Bangkoku stojí 30 euro. Ale ako hovorí náš indonézsky „ocino“: plány síce môžeš mať, ale tie sa aj tak zmenia.

Domáci nás milujú, ako som už spomínala, cítim sa napriek spotenej spálenej tvári a občasnému výzoru Shreka celkom sympaticky a obľúbene :) Pozornosť je na nás (medzinárodných študentoch) stále, väčšina ľudí tu cudzinca ešte nevidela a chcú sa nás aspoň dotknúť. Všetci sú neskutočne milí a nápomocní. Napríklad minulý týždeň som mala narodeniny a zorganizovali mi tu krásnu tajnú oslavu, kde prišlo okolo 35 ľudí, natočili mi narodeninové video, dostala som 4 torty a kopu milých darčekov. Stále na mňa a ostatných medzinárodných študentov dávajú pozor, pozývajú nás k sebe na obedy a večere, berú nás na výlety.

konfuciánsky chrám

konfuciánsky chrám

Osobne všeobecne pri cestovaní československé komunity extrémne nevyhľadávam, ani sa im nevyhýbam. Nedelím však ľudí podľa národnosti, ale podľa toho, akí sú ľudia, či si s nimi rozumiem. Zhodou náhod momentálne bývam s najmilšou slečnou z Česka, ale nebolo to nejaké cieľavedomé vyhľadávanie podľa národnosti :) .

Koniec koncov, je jedno kde sme, pokiaľ máme pri sebe správnych ľudí.

Asi najvtipnejšia vec, čo sa mi stala bolo, že som prišla na letisko o deň skôr ako som sem mala letieť. Bolo to zvláštne, odchádzať z domu s tým, že sa rok nevrátim a vrátiť sa späť po 5 hodinách. Na druhý deň som absolvovala tú istú trasu na letisko. Po príchode do Jakarty som sa popri čakaní na taxík náhodne zarozprávala s jedným Indonézanom. Po takých 15 minútach konverzácie mi povedal, že už musí ísť, lebo sa s ním ľudia budú chcieť fotiť (pomyslela som si, kto si myslí, že je). Nakoniec vysvitlo, že je to indonézsky „Justin Bieber“, najznámejší herec, spevák a brat Miss Indonézie. Po príchode do hotela som dostala prezidentský apartmán, lebo som prišla ako posledná „stratená“ účastníčka otváracej ceremónie nášho štipendijného programu a inú izbu nemali. Tak som si potancovala po mojom 4 izbovom apartmáne ako dôsledok toho, že som zablúdený stratený prípad.

Jedným z akčných zážitkov bola pre mňa návšteva indonézskej diskotéky, kde človek už naozaj nič nechápe. Spadla som do betónu, dostávam všetko od koláčikov až po fotky zadarmo, chceli nám venovať kravu, pokrikujú na mňa, že vyzerám ako Barbie, bola som svedkom vyháňania ducha, opľuli nás opice a plno iných maličkostí, nad ktorými sa každý deň smejem alebo pozastavím.

Ja s mojimi novými spolužiakmi

Ja s mojimi novými spolužiakmi

Odkaz na záver

Hlavne nečakať príliš veľa. Odchod zo Slovenska nevyrieši všetky problémy, tie si človek nesie so sebou aj keby išiel do Atlantídy. Ak nie ste spokojní doma, nebudete ani inde. Takže asi vážiť si to čo máme, aby aj ten život v zahraničí ( napr. aj pre ekonomické dôvody, lepší plat) mohol byť lepší.

Ešte by som im poradila, aby sa nebáli vycestovať. Ľudia na celom svete sú väčšinou veľmi ochotní a nápomocní. To som sa naučila pri cestovaní ja, že všetci sme v podstate rovnakí, kdekoľvek sme, všetci sme hlavne „world citizens“. Financie dnes už nie sú takou prekážkou, možnosti sú, pokiaľ si človek otvorí internet. Nie je čo stratiť, pokiaľ človek nevidí veci čiernobielo, ale ako novú skúsenosť. Či už je dôvodom cestovania zvedavosť, práca alebo štúdium.

A Indonéziu odporúčam. Nielen ako predraženú dovolenku v rezorte na Bali, ale hlavne ako neuveriteľný a nepredvídateľný svet v spoločnosti usmiatych Indonézanov a opičiek. Čo sa finančnej stránky týka, je extrémna lacná a otvorená novým investorom a podnikateľom zo západu tak, ako celá juhovýchodná Ázia.

No a kedy keď nie práve teraz :)

Toľko od Dominiky o jej dobrodružstvách v Ázii. Nezabudnite sa v komentároch vyjadriť ako sa vám článok páčil/nepáčil, zdieľať a pre prípadných záujemcov o štúdium a cestovanie v Indonézii Dominika rada poskytne svoj email/FB. Svoje cesty dokumentuje na instagrame pod nickom ,,koprdik“. Ďakujeme za prečítanie a spätnú väzbu, ak máte podobné (alebo úplne iné) skúsenosti ako Dominika, prípadne viete o niekom, budem rád ak sa mi ozvete. (Kristián)

You may also like

Krajina elfov, škriatkov a priateľských ľudí – Island
Juhokórejský dril – nielen o štúdiu v Južnej Kórei
pyramídy Teotihuacan v Mexiku
S Alexandrou o Mexiku a živote na cestách
Thajský nový rok Sonkrán tak, ako ho prežívajú domáci (+foto a video)